Říjen 2017

Skryté vo mne

28. října 2017 v 22:12 | Yuki |  Téma týždňa
Nieje dvoležite ako ale prečo,prečo tu stojím.
V maléj, okrúhlej miestnosti plnéj veľkých , štíhlih zrkadiel vsadených do kameňa olemovaných zeleným brečtanom.S narastajúcou zvedavosťou sa rozhliadam okolo seba.Ako ozvena sa odrážajú od stien kroky mojich bosích nôh .Bosých nôh? Nadvihnem si šaty a z údivom si uvedomujem ,že nozaj som bosa a nielen to.Mam šaty.S vyvalenými očami sa dívam na seba v zrkadle.Na útlej , štíhlej postave vyseli šaty.Biele s volanmi na krátkych rukávoch a drobnými modrimi a ružovými kvietkami posiate po nich.Zo záujmom sa začínam obzeráť v zrkadle.Dievča v zrkadle vizeralo pekne.Malo jemnú , deckú tvár, ktorú ľemovali , husté kadere padajúce na ramená.Plné pery mali nos a oči , oči v ktorých sa zračila nevinnosť. Áno bola taká , pekná a nevinná.Také bolo to dievča.Malo dobré a láskavé srdce ochotne pomáhať.S týmito myšlienkami som si uvedomila , že som to ja.Spočiatku bolo tažšké tomu uveriť , no čím viac som sa dívala do zrkadla tím som si bola istejšia.Napokon s nadšením a radosťou sama zo seba sa zakrutila pred mnoha zrkadlami . A vychutnávala svoj odraz v nich. "Som dobré dievča"povedala som nahlas s úsmevom uhladzujúc si šaty.
"Naozaj?"ozvalo sa od niekiaľ.Viľakane som sa otočila za hlasom , no videla som len svoj odraz v zrkadlách.Ked sa nič nedialo vrátila som sa späť.
"Naozaj veríš slovám , ktoré hovoríš?" Skoro som viletela s kože.Tetoras moje kroky a pohľady boli ostrejšie ale ani tento raz som nič nezbadala.
"Nehľadaj niečo čo nieje tam kde to vidíš ale pozri sa tam kde to nevidíš" Tieto šalamúnske slová má zneisteli.Pozrla som sa na seba v zrkadle . Tvár mala zamračenú ,zmetením strachom.
V tomto som si všimla ďalšie odrazy v bočných zrkadlách.S desom si môj mozog uvedomil , že tieto odrazí , aj keď sú navlas rovnaké od môjho niesu moje.Aspoň tak som usudzovala podľa výrazov tváre a postojov.Jedna mala nadvihnuté obočie , ďalšia sa na mňa uškrňala.
"No konečne," prehovorili peri jednej z nich.
Strach má obral o slová otázok."Tak, kde sme to skočili."
Prehovorila ďalšia.
"Naozaj veríš tímto slovám?"
Mlčala som.Aj, keď som nemala.
"Som pekná, som dobrá." Hovorilo dievča s otporom.Dalšie dvojča ku mne pristúpila zo zadu a oprlo si bradu o moje pleco .Po chrbte mi prešiel mráz z jej pichlavého pohľadu."Som nevinná."S týmito jemne vysloveními slovami má letmo pohladila po tvári.Aj keď som ju nevidela cítila som jej dotyk.
"To čo hovorýš a o čom si presvedčená je lož," povedalo dvojča za mnov a vystrelo sa.
"Klamš a klameš,"pokračovala prechádzajúc okolo mňa.Ja som len so strachom sledovala jej pohľad.V očiach mala povišenecký víraz.Čo má začalo hnevať.
" V skutočnosti si jedna otporná , malá uboha, nula." Tieto slová má obarili ako vriaca voda. A to nebol koniec, ďalšie moje dvojčatá sa pridali.Spustili na mňa sprchu nadávok.
S každou jednou sa vo mne niečo prebúdzalo, snažila som sa udusiť to v sebe ale nedalo sa to.Nakoniec to vo mne vybuchlo a ja som s plných pľúc a histérie vykríkla "DOST!"
"DOST!"
Vrieskla som zbesilo.Postavi v zrkadle skameneliny.
Neprestávala som až kým sa zrkadlá nerozochveli a nerozbili na márne kusi.Zo vzlikaním som sa zosypala na zem posiatu striebornými črepinami.Ignorujúc bolesť som sa schulila na zem. Vzliky preťal náhli práskovt, trvalo mi hodnú chvíľu kým som si uvedomila čo to je.S temnoty prázdneho rámu sa začalo niečo vynárať.Na okraj studeného kameňa dopadla ruka.Bola obrovská ale čo má na nej prekvapilo bolo to že , štíhle, kostnaté prsty zdobili dlhé a ostré pazúry.Na črepi dopadla noha , ktorá tiež nevipadala ako ľudská.Bola to noha dravého ftáka.S otvorenými ústami som pozoroval ako tvor vystúpil do svetla siene. A ja som si mohla s narastajúcim desom prezrieť monštrum.Dlhé a šlachovité hnati patrili mohutnej , polonahéj postavy.Sinavé telo posiate otvorenými ranami s ktorých vitekala čierna tekutina.Pleca a hruď zakrývala na pohľad , ťažká a hustá špinavá kožušiny prepletené čiernymi perami.Okolo bedier jej výsek kožený cár obopnutý koženými povrazmi.Za chrbtom sa mohol dlhý chvost. Tvár monštrá sa ku mne s výšky naklonila mala dlhý krk.Ten bol obopnútý , hrubým a železním obojkom z ktorého vysiela odtrhnutá reťaz.Cítila som ako sa mi s tváre vytráca krv.Keď sa do mňa zábodli veľké hadice oči. Zelené oči vsadené do vichudnuté tváre.Vysoké lícne kosti boli olemované krátkymi vlasmy.Z ktorých vyrastali obrovské zahrnuté rohy.Tvor na mňa dýchol, maska čo zakrívala nos a zvišok tváre sa zachvela.So záujmom si ma prezeral.
"Kto si"? vybehlo zo mňa.
"Ty vieš, kto som,"odpovedal tvor pokrutením mnohohlasom.
Čo vo mne rozhochvelo celé telo.Zmetene som zavrela hlavou.
"Ale vieš, len to vsebe skrývaš."
"Čo skrývam."
Tvor si vzdychol.Chitil masku svojimi pazúrmi a stiahol si masku.
"Mňa."
To som ja uvedomila som si s hrôzou.Ponarala som sa do tváre mne tak podobnej, až strach vo mne má pohltil.
Z výkrikom do tmi som sa prebudila zo sna.Lapajúc po dychu som zahnala ten strašný sen.Utrela som si pot s čela a vratkým krokom som vykročila do kúpeľne.Chvejúcimi sa rukami som otočila kohútikom.Studena voda mi ešte viac podrázdila nervy.So zatatími zubami som pozrela do zrkadla.Telo mi ochromil strach.Pohľadom som vysiela na bytosti vedľa mňa.Bola tam.
A a určitosťou som vedela , že neodíde.

Lebo medveď na štyri je maco

18. října 2017 v 1:49 | Yuki |  Téma týždňa
Mám ťa rád/a ale.Za slovom ale sa skrýva mnoho dôvodov.Niektorý z nás majú strach povedať pravdu aby neublížili blízkemu človeku , preto to skryjú za milosrdnú lož.Samozrejme pre obe strany je to lepšie.Ale v kútiku duše viete , že je to zle.
Iní nazbierajú odvahu a povedat a pravdu aj keď je akokoľvek ťašká a jej ostré hrany režim . No vo vnútri ste so svojím svedomím vyrovnaný.

Tiene

11. října 2017 v 21:17 | Yuki |  Téma týždňa
S ľahkého spánku ako jemná pavučina ma niečo prebudilo. Unavené som si pretrela oči a vetchym pohybom som odkryla deku. Pomalým, krokom opilca som vstala s postele.Podkopávajúc sa o vlastné nohy som pátral po vypínače.Po rozjasneni mojich očí som sa rozhliada po izbe. Pršla som takto celí byť, nič som nezistila.Preto som si znova ľahla ale v tichu zaspávajú niečo zaznelo. Ignorovala som to po nejakých chvíli zopakovalo. Postavila som sa a zašmatrala po vypínači. Prešla som po byte ale nič.Ľahla som si znova.Po nejakom čase sa to zopakovalo.S napätím som študovala ten zvuk.Bolo to tupé rukami asi na sklo.Okno došlo mi.Intervali sa skracovali . Strach vo mne narastal bojovala som so s nim a aj zvedavosťou.Napokon som s napupovaná adrenalínový vyskočila z posteľné.Rychlo ako blesk som zasvietila a pozrela do okien.Nastalo ticho.Na okenej tabuli sa zracila moja bledá tvár.Zhasla som vikročiac k izbe .Znova to tukanie.Z nádychom som sa vrátila k nemu a zasvietila.A znova to prešlo .Zhasla tykanie bolo nastojčivjšie.Znova som zasvietila a znova ticho.Hnev prerazil strach .Zo zurivosťou som začala zapínať a vypínať.Dívala som sa do okna.S každý okamihu svetlá a tmi sa vo okne niečo vinaralo.Žmuriac som odhaľovala tmavu postavu za oknom.Pomaly a postupne sa črti zostrihali.S čiernej kapucne sa vinorila bledá tvár.Jej pokožka bola natiahnutá na lebku .Na úzkych perách hral široký úsmev a v čiernej Kleber oči hral ohnivé plamene. S výkrikom som zhasla svetlo.